Ostatná diskusia na tému „Mali by sme diskutovať s fašistami” ukázala jednoznačný konsenzus, že verejná diskusia s nimi má isté limity. Najmä ak ktokoľvek porušuje pravidlá férovej diskusie.
V tomto kontexte je dôležitá zhoda na tom, že nám záleží, „aby sme žili v slobodnej a demokratickej spoločnosti”. Okrem toho si však vzájomne uvedomujeme, že „v prvom rade treba vedieť správne rozpoznať, kto je a kto nie fašista, človek so zvrátenými myšlienkami. A nie len tak niekoho onálepkovať”. Preto pokračujeme v téme, s cieľom vytvoriť konsenzuálnu interpretáciu pojmu fašista a fašizmus.
Kľúčovou otázkou je, či možno aplikovať historické koncepty aj na súčasnosť a či je vhodné využívať tento pojem vo verejnej diskusii. Následne sa spoločne pozrieme na rôzne definičné kritériá fašizmu, na základe ktorých budeme vedieť túto zvrátenú ideológiu identifikovať aj v jej skrytých prejavoch. V rámci hlasovania sú alternatívy doplňujúce. Neznamená to teda, že ak zahlasujete za jeden komentár, tak ostatné hlasovania sa navzájom vylučujú. Na základe vašich postrehov a nápadov na konci vytvoríme obšírnejšiu definíciu konsenzuálnych interpretácií fašizmu, ktorú zaradíme do nášho Slovníka. Vieme teda čo je fašizmus?
Odpojiť Facebook účetHistorické pozadie
V novodobej histórií sa otázkou všeobecnej definície fašizmu v politickom slovníku zaoberalo niekoľko autorov. Podľa amerického historika Gilberta Allardycea neexistuje nič podobné ako „všeobecný fašizmus“. Podľa toho teda nie je možné nájsť univerzálnu poučku. Jediné čo by podľa Allardycea malo byť nazývané fašizmom, bolo hnutie Fasci Italiani di Combattimento, ktoré bolo neskôr pretransformované na Partito Nazionale Fascista. Táto teória bola podporená viacerými významnými historikmi a politológmi, ale je v nej bádať veľa nejasností, nepresností a nezodpovedaných otázok. V histórií sa viaceré politické zoskupenia, mimo Talianska, samé označovali za fašistické. Ako príklad môžeme spomenúť Mosleyho čiernokošeliarov, ktorí si hovorili Britská únia fašistov a teda sa otvorene hlásili k fašistickej ideologii. Bolo by teda krátkozraké myslieť si, že fašizmus existoval iba v Taliansku a preto bolo potrebné určiť minimálne znaky, na základe ktorých bude možné zadefinovať fašizmus.
Z historického hľadiska by sa dalo povedať, že fašizmus je dieťaťom nacionalizmu a aj z dôvodu geopolitiky a ovplyvnenia jednotlivými národmi má rôzne prejavy. Slovenský nacionalizmus sa líši od toho českého alebo maďarského, pretože vychádza z iných historických koreňov ovplyvnených sociálnou, kultúrnou a politickou realitou. Práve z takéhoto istého dôvodu má aj každá variácia fašizmu svoju špecifickú národnú podobu. Typickým príkladom je nemecký fašizmus, ktorý sa zakladal na silnom rasizme a antisemitizme, pričom taliansky fašizmus tieto radikálne prvky zo začiatku neobsahoval a bol dokonca podporovaný aj zo strany mnohých židov.
Všeobecná zhoda na definícii fašizmu nie je, hoci definícia existuje. Určitý konsenzus sa však objavil v 90. rokoch 20 storočia, kedy britský politológ Roger Griffin fašizmus zadefinoval ako populistickú formu ultranacionalizmu. Podľa Griffinovej teórie je fašizmus druh revolučného nacionalizmu vyznačujúci sa obsesívnymi predstavami o rozklade spoločnosti, dekadencii a o národnom potupení. Snaží sa pritom (najmä násilím a donucovaním) o dosiahnutie utopického národného znovuzrodenia prostredníctvom očisty národa od nepriateľov a vytvorenia nového politického a spoločenského poriadku a nového človeka. Záujmy jednotlivca sú tak vo fašizme potláčané záujmami národa, ako homogénnej skupiny obyvateľov daného štátu.
Každý zákaz prejavom fašizmu?
Pod pojmom fašizmus si väčšina ľudí predstavuje totalitný, resp. autoritársky režim, v ktorom si vládca uzurpuje moc zákazmi a obmedzovaním základných práv. V poslednej dobe sa v spoločnosti objavil špecifický problém – určitý okruh ľudí v spoločnosti začal označovať akékoľvek zákazy a obmedzenia za prejav fašizmu a nositeľov moci, ktorí tieto zákazy presadzujú, fašistami. Preto je dôležité poukázať na to, že nie každý zákaz musí byť automaticky prejavom fašizmu.
Spoločnosť chápe štát ako ochrancu, ktorý pomáha najmä v zlých časoch. Takúto pomoc môže doručiť iba v prípade, že bude mať dostatočné prostriedky na jej realizáciu. Je dôležité si uvedomiť kedy je zákaz alebo obmedzenie správne a kedy ide o prejavy fašizmu. Vo fungujúcej spoločnosti by mal mať každý zákaz minimálne aspoň nejakú racionálnu legitimitu. Pri stanovovaní obmedzení ľudských práv sa v právnom štáte vždy proporcionálne vyvažuje medzi rôznymi hodnotami, ktoré sú v konflikte.
Následne je dôležité, aby mal zákaz/obmedzenie rácio, teda je to logickým riešením problému, ktorý je potrebné vyriešiť. Zákaz alebo obmedzenie by malo byť jediné možné riešenie a malo by byť v čo najmenšom možnom rozsahu. V neposlednom rade, musí zákaz alebo obmedzenie sledovať cieľ, ktorý je prospešný pre celú spoločnosť. Na základe vyššie uvedeného môžeme rozoznávať, kedy je reštrikcia prejavom fašizmu a kedy je potrebná pre riadne fungovanie spoločnosti. Je pochopiteľné, že zakazovanie vstupu ľudom na verejné priestranstvá alebo do kaviarní, pretože sú príslušníkmi určitej menšiny, bez akéhokoľvek rácia, sledovaného prospešného cieľa, nie je možné označovať za správne a jednoznačne ide o prejav fašizmu. Na druhú stranu pokiaľ obmedzenia alebo zákazy spĺňajú aspoň tieto minimálne požiadavky, ich presadzovanie nemusí nutne znamenať prejav fašizmu.
Stručnejšie zhrnutie podstaty fašizmu nájdete aj v tomto edukačnom videu Ryana Chapmana.
