Preverujeme či len slepo dôverujeme? (Výsledky)

Na tieto otázky hľadalo odpovede 114 ľudí z dvoch skupín, ktorí spolu odovzdali viac ako dve tisíc hlasov a 40 originálnych komentárov. Konverzácia bola otvorená od 25. marca do 10. apríla 2022.

Kľúčové konsenzuálne závery

• Dôveryhodná správa by mala obsahovať jasný odkaz na zdroj, z ktorého vychádza. [0]
• Neoveriteľné informácie by sme mali brať s rezervou. [16]
• Zdroj „jedna pani povedala” nie je dôveryhodný. [7]
• Činy hovoria za všetko. Nemožno dôverovať niekomu, kto jedno tvrdí a iné robí. [12]
• Ak niečo zdieľam, tak si najskôr overím či nejde o podvrh. [21]
• Tvrdenia politikov by sme mali vždy overovať, ak preberáme ich názory. [23]
• Ak si nie som istá novým médiom, niečo si o ňom zistím na googli, vyhľadám si vlastníka a autora článku. [20]
• Nedôveryhodný článok obsahuje napríklad staré fotky pričom tvrdí, že ide o aktuálne udalosti. [4]
• Dôveryhodný autor článkov by mal byť neanonymný človek z mäsa a kostí. [14]

Skupina A

Členovia skupiny A si uvedomujú, že v dnešnej dobe nemáme čas dôkladne overovať všetky správy, ktoré sa k nám dostanú. [17] Tento názor sa následne pretavuje aj v uznaní, že si každú jednu správu neoverujú. [18] Pri komplikovaných témach sa teda musíme podľa skupiny A v konečnom dôsledku spoľahnúť na špecializovaných odborníkov. [24]

Z hľadiska sledovania spravodajstva sa viac prikláňajú k štandardným médiám, ktoré považujú za dôveryhodnejšie ako alternatívu. [10] Drvivá väčšina totiž nesúhlasí (90%) s tým, že dôveryhodnejšie správy idú spravidla proti hlavnému prúdu. [3]

Dôvodom je zrejme to, že dôverujú viac obsahu, ktorý je kontrolovaný viacerými ľuďmi [1] a zdroju, ktorý má dlhodobú legitimitu, transparentné a etické procesy práce s informáciami. [30]

Na strane druhej, 45% členov skupiny A sa stotožňuje s tvrdením, že “nikomu nemožno dnes úplne dôverovať, každý sleduje najmä vlastné záujmy”. [9]

Skupina B

Skupina B celkovo menej dôveruje autorom a zdrojom informácií. Až 85% členov skupiny B súhlasí s tým, že „nikomu dnes nemožno úplne dôverovať, každý sleduje najmä vlastné záujmy.” [9]

Nedôvera sa tak v skupine B prejavuje v deklarovaní väčšieho overovania informácií. Relatívna väčšina (45%) nesúhlasí s tým, že nemáme čas overovať každú správu, o ktorej sa dočítame. [17] Toto presvedčenie sa prejavuje aj v majoritnom (78%) nesúhlase s tvrdením, „neoverujem si oficiálne informácie, ktoré píšu mne známi a renomovaní odborníci, redaktori a ľudia čestní, ktorých poznám a vážim si ich”. [26]

Napriek tomu 46% z tejto skupiny priznáva, že si neoveruje každú správu, ktorú si prečíta. [18]

Čo sa týka dôvery v spravodajstvo, 40% zo skupiny B sa prikláňa skôr k alternatívnym médiám, keďže dôveryhodnejšie správy idú spravidla proti hlavnému prúdu. [3] Podobný počet (46%) zo skupiny B považuje alternatívne médiá za rovnako dôveryhodné ako štandardné médiá. [11]

Problém médií vidí až 78% z nich v tom, že sme „dospeli do štádia, kedy všetky médiá hlásajú provládnu politiku (jednu pravdu), pričom alternatíva neexistuje”. [28]

Ako nedôveryhodné považujú napríklad články a analýzy medzinárodne uznávaných inštitúcií. [6] Rovnako nemožno podľa nich dôverovať očitým svedectvám a reportážam z miesta. [13]

Konsenzus

Diskusia na tému dôvery a preverovania zdrojov poznania vykazovala vyššiu mieru konsenzuality, ako tomu bolo v predošlých diskusiách. Výsledky ukazujú, že napriek všeobecnej nedôvere sme stále schopní v konkrétnych príkladoch rozlíšiť viac a menej dôveryhodné zdroje poznania.

Komu dôverovať?

V prvom rade sa zhodneme, že dôveryhodný autor článkov by mal byť neanonymný človek z mäsa a kostí. [14] Pri preberaní informácií z anonymných zdrojov by sme preto mali byť opatrnejší.

Dôveru v autora tvrdení si zároveň budujeme na základe jeho činov a minulej práce. Preto sa zhodujeme, že nemožno dôverovať niekomu, kto jedno tvrdí a iné robí. [12] Rovnako je to pri konsenzuálnej podpore tvrdenia „zdroju, ktorý v minulosti opakovane šíril preukázané hoaxy, by sme dôverovať nemali”. [5]

Okrem konsenzuálnych požiadaviek na dôveryhodnosť autora sme spoločne identifikovali znaky spoľahlivého zdroja. Ten by mal najmä poskytovať „dôkladne odôvodnenú teóriu, na základe silných dôkazov”. [8] Na strane druhej si spoločne uvedomujeme, že zdroje typu „jedna pani povedala” nie sú dôveryhodné. [7]

Čo sa týka práce médií, v diskusii sme našli zhodu, že média by nemali šíriť hoaxy a propagandu. [29]

Osobitnú kategóriu autorov tvrdení predstavujú politici. V tomto kontexte sa zhodujeme na tom, že „tvrdenia politikov sú menej dôveryhodné ako ostatné zdroje informácií”. [15] Z uvedeného vyplýva aj zhoda na tom, že názory, ktoré od nich preberáme by sme mali overovať vždy. [23]

Aká správa je dôveryhodná?

Na základe nájdeného konsenzu môžeme povedať, že dôveryhodná správa:

• by mala obsahovať jasný odkaz na zdroj, z ktorého vychádza. [0]
• je kontrolovaná viacerými ľuďmi. [1]
• má dávať zmysel. [19]

Na strane druhej sa zhodujeme, že nedôveryhodný článok obsahuje napríklad staré fotky pričom tvrdí, že ide o aktuálne udalosti. [4] Okrem toho spoločne uznávame, že „správa, ktorá obsahuje výzvu na zdieľanie je podozrivá”. [2]

Ako by sme mali pristupovať k informáciám?

Nájdený konsenzus nám načrtáva hlavné princípy, s ktorými by sme mali pristupovať k vyhodnocovaniu a zdieľaniu informácií.

1. Ak niečo zdieľame, tak si najskôr overíme či nejde o podvrh. [21]
2. Neoveriteľné informácie by sme mali brať s rezervou. [16]
3. Ak si nie sme istí novým médiom, niečo si o ňom zistíme na googli, vyhľadáme si vlastníka a autora článku. [20]
4. Ak ma správa nahnevá, pred zdieľaním počkám, kým “vychladnem”. [25]

Záver

Vzájomná diskusia ukázala, že vo všeobecnosti nedôverujeme a zároveň nepreverujeme. Medzi diskutujúcimi totiž panuje vysoká miera nedôvery voči ostatným členom spoločnosti. To môže potvrdzovať širší trend krízy dôvery v spoločnosti. Až 62% zo všetkých diskutujúcich sa totiž domnieva, že nikomu nemožno dnes úplne dôverovať, keďže každý sleduje najmä vlastné záujmy.

Na strane druhej 58% diskutujúcich si uvedomuje, že v dnešnej dobe nemáme čas overovať každú jednu správu, o ktorej sa dočítame, pričom 63% priznáva, že neoveruje všetky správy.

Napriek tomuto (na prvý pohľad) znepokojujúcom stave spoločnosti sme však dokázali spoločne nájsť konkrétne znaky dôveryhodného zdroja, autora a spoľahlivej správy. Šírenie správ s transparentným odkazovaním na konkrétne neanonymné zdroje a pevné dôkazy, sú nevyhnutným základom budovania vzájomnej dôvery. Tá na strane druhej klesá, ak naše tvrdenia nekorešpondujú s našimi činmi, ak sa odkazujeme na anekdotálne dôkazy typu „jedna pani povedala”, alebo opakovane šírime vyvrátené hoaxy.

Okrem jasného určenia problému a jeho riešení sme dokázali spoločne vykresliť základné princípy, s ktorými by sme mali pristupovať k vyhodnocovaniu a zdieľaniu poznania s ostatnými členmi spoločnosti. Ak dospejeme k rozhodnutiu, že danú správu máme chuť zdieľať, je nevyhnutné, aby sme (aspoň v tomto prípade) pristúpili k jej overeniu. Ak si nie sme istí jej dôveryhodnosťou, tak by sme si mali „vygoogliť” pozadie média, jeho vlastníkov a autorov. Ak nás správa nahnevá a vyvolá silnú emočnú odozvu, tak pred zdieľaním by sme mali chvíľu počkať, kým “vychladneme”. Minulé diskusie totiž ukázali, že si spoločne uvedomujeme silu vplyvu hoaxov, ktoré zneužívajú naše emócie, aby sa intenzívnejšie šírili.

Diskusia na témy preverovania a dôvery na jednej strane vykreslila nelichotivé zrkadlo spoločnosti, no na strane druhej priniesla nádej na zmenu. Spoločne sme totiž dokázali načrtnúť princípy, ktoré by sme mali uplatňovať, ak chceme vstupovať do konštruktívnej diskusie a budovať dôveru aj v očiach tých, ktorí s nami na prvý pohľad nesúhlasia. A to je nevyhnutým predpokladom racionálnej diskusie a vecnej výmeny názorov.

Ďakujeme za Vašu účasť.

Tím DEMDIS

Kompletný report z diskusie nájdete na tomto linku.