Korupcia, prospechárstvo, rodinkárstvo a “naši ľudia”. Vzájomná dôvera ako nevyhnutný ale citlivý pilier demokracie v slovenskej spoločnosti aj pre tieto neduhy často absentuje. Je strata dôvery spoločenských elít a inštitúcií zaslúžená, je to len opatrnosť, alebo je dôvera niečo ako luxusný tovar, ktorý všetci chceme ale vždy ostane vzácny? Budujeme našu demokraciu viac ku vzájomnej dôvere alebo ku mocenskej kontrole?
Zapojte sa do otvorenej diskusie a nájdime spoločné prieniky! Ďakujeme, že diskutujete slušne.
Hlasujte aspoň za sedem komentárov a uvidíte, ktorá názorová skupina je vám bližšia.
Dôveruj ale preveruj
Dôvera môže byť v demokratických procesoch dizajnovaná rôzne. Pri inštitúte vyslovovania dôvery novovzniknutej vláde sa kladie dôraz na lojalitu poslancov k politickým stranám, ktoré tvoria koalíciu. Dôvera voličov voči poslancom je naopak zväčša postavená na transparentnosti a morálnych zárukách toho-ktorého poslanca.
Dôvera v inštitúcie je zas spojená s transparentnosťou, efektívnym fungovaním a osobnej integrite jej predstaviteľov. Aké sú skutočné ohniská dôvery, z ktorých by mala vychádzať? Aké správanie je pre nás dôveryhodné?
Prečo sa pýtame?
Posledná DEMDIS diskusia o téme zneužívania moci nám priniesla všeobecnú zhodu v otázkach narábania s mocou. Silný konsenzus nachádzame v tom, že politik by nemal zneužívať moc pre osobné záujmy a kšefty. Dôsledkom aj takéhoto zneužitia moci je znižovanie dôvery v politických predstaviteľov našej krajiny.
Druhý najsilnejší konsenzus vznikol na tom, že si neprajeme zasahovanie vlády do nezávislosti justície. Pád dôvery ako dôsledok takéhoto zneužívania moci však nikdy neznáša len vláda ale aj justícia.
Ako dizajnovať demokratické procesy tak, aby sme zvyšovali všeobecnú dôveryhodnosť nášho štátu? Aký je vzťah dôvery a moci? Komu by mal patriť mandát kontroly demokratických procesov? A aké postavenie v tomto celom majú médiá?
Dizajn kontroly
Ako často opakujú rôzni politici, deľba moci v demokratickom štáte je postavená na systéme vzájomných bŕzd a protiváh. To znamená, že jednotlivé zložky moci by sa mali vzájomne kontrolovať, jedna druhej sa zodpovedať a brzdiť v momente presahovania vymedzených právomocí.
Prezidentské veto brzdí a kontroluje právne normy vydávané Národnou radou. Interpelácia je nástoj parlamentnej kontroly vlády či jej jednotlivých členov. To sú len niektoré príklady dizajnu kontroly v demokratických procesoch. Ich základná funkcia je ochrana pred zneužitím moci. Sú ale tieto mechanizmy v súčasnosti dostatočné?
Potrebujeme v časoch vysokej nedôvery meniť, sprísňovať alebo skôr precizovať tieto mechanizmy? Alebo to v konečnom dôsledku stojí a padá na personálnom obsadení každej verejnej funkcie? A zvládajú svoju úlohu “strážnych psov demokracie” naše médiá?
Zapojte sa do unikátnej diskusie a spoločne nájdime odpovede!
O projekte
DEMDIS je občianskym združením, ktoré inovatívnymi metódami nachádza konsenzus a porozumenie v rozhádanej spoločnosti. Viac informácií o projekte a výsledky predošlých diskusií nájdete na demdis.sk.
Pravidlá diskusie nájdete v Kódexe férovej a otvorenej diskusie, ktorý tvoríme spolu s vami. Viac o metodike zas na tomto linku.
