Po tom, čo prezidentka Zuzana Čaputová vetovala časť Matovičovho „rodinného balíčka“, sa opäť otvára verejná diskusia o diskusii – s fašistami. Kde sú teda hranice prípustnosti kooperácie s fašistami?
Predkladateľ zákona a minister financií Igor Matovič v rozhovore pre Denník Pravda opäť potvrdil svoju snahu oslovovať aj poslancov krajne pravicovej strany ĽS NS. “Ja budem veľmi rád, keď sa pridajú fašisti, Mazurek a spol. Bodaj by sa pridali, veď je to hlasovanie o rodinách,” uviedol Igor Matovič.
Postupná legitimácia extrému?
Jedným z hlavných argumentov proti kooperácii s fašistami v parlamente je legitimizovanie ich postavenia v politickom systéme. Doplňujúcim argumentom proti spolupráci s extrémistami je ich pripisovanie si zásluh na schválení legislatívy, ktorá by inak parlamentom neprešla. V takom prípade im totiž „systémoví“ politici nahrávajú na zisk verejnej podpory za presadenie politickej agendy.
Na druhej strane však o probléme možno uvažovať v širšom kontexte parlamentarizmu. Poslanci, ktorí legitímne uspeli vo voľbách a sú súčasťou Národnej rady, by mali mať rovnaké právo vplývať na podobu právnych predpisov ako iní poslanci. V zmysle tohto argumentu, ak by sme ich odsudzovali za podporu zákonov, tak by sme vytvárali nátlak na ich legitímny mandát. Navyše, ak je akýkoľvek predkladateľ zákona presvedčený o správnosti navrhovanej právnej úpravy, tak má právo hľadať podporu u legitímne zvolených poslancov.
Čo si myslíte vy? Mali by politici vyjednávať o podobe zákonov s fašistami v parlamente?
Televízne debaty ako vhodnejšie verejné fórum?
Druhou oblasťou diskusie je otázka pozývania fašistov do televíznych politických debát. Tému do verejného diskurzu opäť priniesol minister financií, ktorý vyrukoval s návrhom zákonnej úpravy obsadenia televíznych debát. Odhliadnuc od návrhu zákonnej regulácie je všeobecnou otázkou: Mali by sme volať fašistov do offline TV debát?
Základným argumentom za je možnosť vecnej konfrontácie. Ak vstúpime do verejnej debaty s fašistami, tak máme možnosť vyvracať ich argumenty či bludy v priamom prenose. Doplnenie tohto názoru je, že ak ich budeme stigmatizovať, tak len vytvoríme okolo nich auru utláčaných martýrov, ktorých systém nechce pripustiť k slovu.
Protiargumentom k pripúšťaniu fašistov do verejnej diskusie je ich neochota vecne a slušne argumentovať k téme diskusie. Tento názor doplňuje aj výsledok minulej DEMDIS diskusie na tému Ako skrotiť hoaxy?, ktorá našla konsenzus, že ak „niekto v diskusii úmyselne klame alebo zavádza, pravdu odhalíme neskoro, alebo vôbec nie“.
V tomto kontexte možno argumentovať, že fašisti sú slabí diskutéri, ktorí používajú manipulatívnu rétoriku, populistické riešenia a iracionálne, ale páčivé argumenty.
Okrem neochoty fašistov pristúpiť k vecnej a férovej diskusii je tiež argumentom vytváranie nenáležitej reklamy ich politickým postojom. Televízne debaty sú vyskosledovanými fórami, ktoré majú dosah na veľké publikum. Preto je otázne, či si aktéri nerešpektujúci základné princípy vecnej argumentácie zaslúžia prítomnosť na fóre, ktoré nie je schopné adekvátne a rýchlo poukazovať na ich argumentačné fauly.
Čo si myslíte vy?
Mali by politici vyjednávať s fašistami v parlamente? A mala by im demokratická spoločnosť umožňovať prítomnosť vo verejných sledovaných debatách? Zapojte sa do aktuálnej diskusie a prispejte k spoločnému úsiliu hľadať konsenzus v polarizovanej spoločnosti.
Odpojiť Facebook účet
