Čo s (anti)systémom, ku ktorému sme sa preštrngali? (Výsledky)

Je čo oslavovať? Ideály slobody a demokracie po vyše troch dekádach od ich víťazstva čelia vážnej kríze. Praskajú pod silnejúcim tlakom antisystémových síl, alebo je chyba v našej deformovanej verzii demokracie? Ako zhodne uchopiť problematiku antisystému a jeho príčin?

Prečítajte si výsledky DEMDIS diskusie na tému nárastu antisystémových síl. Dočítate sa v ňom aj o tom, aké vidíme zhodné príčiny a riešenia krízy demokracie a z nej prameniacej frustrácie v spoločnosti. Report vychádza z dát, ktoré nájdete na tomto linku.

Z jednej strany sa ozývajú hlasy proti liberálnej demokracii, z druhej volania po obrane pred antisystémovými silami. Vo verejnom diskurze panuje obojstranný monológ. K otázke sme sa v DEMDIS postavili dialógom a hľadali príčiny a riešenia, ktoré by mohli nájsť podporu medzi polarizovanými tábormi: Prečo rastie „antisystém”? Aké riešenia máme na stole? A ako pristúpiť k ich implementácii? Rezignovať, zreformovať systém či revolučne pokoriť a postaviť nanovo?

Komplexnosť témy podčiarkuje už len náročnosť vyváženia medzi obsiahlosťou a zrozumiteľnosťou konceptualizácie „systému”. A to aj v kontexte jedného z neduhov verejnej diskusie - odlišnej interpretácie abstraktných pojmov. Za účelom zrozumiteľnosti sme tak pracovali s koncepciou - systémom liberálnej demokracie. V tomto rámci sa spoločenský konflikt neraz prezentuje ako pnutie medzi podporovateľmi slobodnej (liberálno-demokratickej) spoločnosti a tými, ktorí sú proti, ktorí požadujú novú totalitu či silného autokrata. Avšak čo ak ide o skreslené vnímanie sporu? Čo ak si symptómy zamieňame za príčiny?

Názorové skupiny a štiepiace línie

Postoje k liberálnej demokracii, novej vláde či konšpiračným teóriám predstavovali dominantné názorové štiepiace línie medzi zúčastnenými skupinami A a B.

Skupina A sa primárne vyznačuje odmietavým postojom k systému liberálnej demokracie. Jej členovia si myslia, že demokracia reálne neexistuje - „to čo tu máme je len o moci peňazí, zahraničnej lobby, ich prisluhovačov, vplyve mimovládok a moci médií”. Silnú podporu v skupine má aj rámcovanie demokracie ako „ideologicky prefarbenej atrapy”.

Vyše 70 percent diskutujúcich zo skupiny A má pocit, že nemá vplyv na chod našej spoločnosti, a 54% si myslí, že má rovnaké hodnoty a pohľad na život ako väčšina ľudí na Slovensku. Pomerná väčšina (43 % za; 25 % proti) podporuje názor, že „systém je nastavený proti ľuďom, ako som ja”. Zaujímavý kontrast vzniká pri tej obdobnej formulácii s výmenou „systému” za „štát”, pri ktorej si len 36 % myslí, že štát je proti ľuďom ako sú oni.

V otázke implementácie riešení sa javí, že dochádza k istej miere nekonzistentnosti postojov - zlepšovanie reformami podporuje 61 % skupiny, radikálnu zmenu revolúciou 40 %, a 27 % si myslí, že nemá zmysel sa snažiť, treba len nejako prežiť.

Viac ako polovica (58 %) je presvedčená, že „svet riadia tajné spolky, ktoré sa usilujú o vytvorenie totalitnej svetovlády”. Len tretina (38 %) zo skupiny dôveruje väčšine ľudí.

Skupina B je špecifická podporou liberálnej demokracie, ktorú podkopávajú antisystémové sily. Diskutujúci zo skupiny sa obávajú demontáže demokratických inštitúcií novou vládou. Oproti skupine A je sa líši v nesúhlase (71 %) s tým, že, „systém je nastavený proti ľuďom ako som ja”. A to azda aj vďaka presvedčeniu, že „dnes si vie nájsť každý šikovný človek uplatnenie a vypracovať sa. Neschopní ľudia sa sťažujú a závidia ostatným, čo tomu niečo obetovali.”.

Pri riešeniach podporujú najmä postupné zlepšovanie reformami (89%) a odmietajú radikálnu revolúciu (76 %). Len 9 % si myslí, že nemá zmysel sa snažiť. Viac ako polovica skupiny (53%) je presvedčená, že väčšine ľudí sa dá dôverovať.

Na jednej hodnotovej lodi

Napriek na prvý pohľad priepastným rozdielom medzi zúčastnenými diskusia odhalila mnohé zhody. Opäť sa potvrdzuje hypotéza, že dominantnou príčinou spoločenského konfliktu nie sú hodnotové nezhody. Podčiarkujú to aj prvé dva najkonsenzuálnejšie komentáre: „Som za spravodlivú, demokratickú a slobodnú spoločnosť.” a „Som proti totalite.”. To nám ukazuje, že vnímanie konfliktu na osi demokracia - autokracia môže byť nepresné. Zároveň zhodne podporujeme „systém nenásilného a mierového presadzovania požiadaviek”.

Na základe zhody tak vieme systém definovať ako demokratický, slobodný a spravodlivý priestor nenásilnej súťaže názorov a presadzovania požiadaviek. A to v rámci rešpektovania ľudských práv či dôstojnosti. Táto konceptualizácia systému nachádza podporu naprieč tábormi a nie je základom spoločenského konfliktu.

Otázkou tak je, v čom je problém? Prečo napriek nájdenej zhode na základných atribútoch liberálnej demokracie (bez jej explicitného pomenovania) pociťujeme vzostup „antisystémových síl”?

Problém nefunkčnej spojky

„Problém nie je v demokracii ako takej, ale v tom ako na Slovensku nefunguje”. Túto na prvý pohľad banálnu zhodu považujeme za kľúč k pochopeniu podstaty problému. V kontexte hodnotového konsenzu a podpory princípov (liberálnej) demokracie nám ukazuje, že hlavnou príčinou nárastu antisystémových síl je najmä nedostatočné napĺňanie demokratických ideálov. To potvrdzuje aj explicitná zhoda na tom, že „ak by demokracia fungovala lepšie, antisystémové prúdy by nesilneli”.

Skrátka bez funkčnej spojky medzi občanmi a verejnou mocou systém funguje len „na oko”. Ak spojivo nefunguje, nemožno sa príliš čudovať narastajúcemu odcudzeniu občanov od demokratických procesov. Zhodne vnímaný problém je „v nefungujúcich politických stranách. Miesto spojky s občanmi sú len eseročkou otcov zakladateľov.”.

Pokazená prevodovka vplýva aj na vnímaný pocit bezmocnosti, nedostatočného sociálneho ventilu či reprezentácie vo verejnom diskurze. Nedostatočná agregácia a (re)prezentácia verejnej mienky vyúsťuje aj v zhodnú percepciu, „že slovenská spoločnosť sa pohybuje smerom k sociálnej konfrontácii”. Jednoducho, ak podporujeme systém nenásilného presadzovania požiadaviek, no zároveň máme pocit, že nefunguje, ľahšie možno porozumieť požiadavkám na jeho zborenie, či radikálnu revolučnú zmenu.

DEMDIS diskusia z októbra 2023 nám odhalila zhodu na tom, že „pokým funguje slobodná diskusia, má zmysel ,bojovať’”. Zrejme aj preto až 71 percent diskutujúcich si myslí, že „naša spoločnosť sa musí postupne zlepšovať reformami”. Akým smerom sa teda vydať pri hľadaní a špecifikovaní riešení krízy demokracie?

Čo s tým?

Zhodná podpora hodnôt a systémových ašpirácii, či uchopenie problému nás posúva do roviny hľadania riešení. Diskusia v tejto rovine poukazuje na cestu, ktorá nachádza podporu naprieč tábormi, teda aj tými, ktorých časť spoločnosti neraz vníma ako „antisystémové elementy”.

„Demokraciu potrebujeme priblížiť k ľuďom.” Ak odmietavý postoj voči liberálnej demokracii pramení z pocitu bezmocnosti, odpoveď vidíme vo zvyšovaní participácie občanov na jej procesoch. Demokraciu jednoducho „nestačí len držať pri živote, treba ju aj zlepšovať”.

Pozitívnou správou je aj zhoda na implementácii riešení prostredníctvom postupných zlepšovaním reformami. To podčiarkuje aj príspevok, ktorý sa umiestnil na desiatom mieste v rebríčku najkonsenzuálnejších názorov: „Treba upokojiť situáciu v krajine, prestať rozdeľovať politickými rozhodnutiami štát, národ a rodiny… zákony prijímať na základe diskusie.”

Záver

DEMDIS diskusia medzi na prvý pohľad nezmieriteľnými tábormi a na tému antisystémových síl nám ukazuje zhodnú identifikáciu problému, ako aj jeho riešení.

Ak hovoríme o antisystémových silách v slovenskej populácii, tak diskusia ukazuje, že ich hlavným motívom nie je demontáž slobodnej, demokratickej a spravodlivej spoločnosti. Je to subjektívny pocit bezmocnosti, ktorý pramení z objektívnej nefunkčnosti spoločenskej spojky a ventilu.

Demokracia je diskusia - je arénou, súťažou a trhom myšlienok; je priestorom nenásilného a mierového presadzovania spoločenských požiadaviek. Efektívne pretavovanie týchto princípov do praxe však vyžaduje funkčné a reprezentatívne spojky medzi občanmi a verejnej moci, či verejným diskurzom. Pri neexistujúcich či defektných inštitucionálnych prevodovkách sa tak nemožno čudovať nárastu antisystémových síl. Kontrast medzi deklarovanými ideálmi liberálnej demokracie a jej praktického výkonu (tzv. demokratický deficit) vyúsťuje v pochopiteľnú frustráciu a neraz radikálnejšie prejavy nesúhlasu so status quo.

Pri tejto konceptualizácii „systému” z nájdenej zhody vyplýva, že markantná väčšina z diskutujúcich je proti systému. A to proti systému nedostatočného napĺňania demokratických ideálov do praxe. Problém jednoducho nie je v demokracii ako takej, ale v tom ako na Slovensku (ne)funguje.

Toto na prvý pohľad pesimistické hodnotenie status quo nám paradoxne poskytuje nádej. Z neho totiž vyplýva, že neduhy našej demokracie vieme liečiť jej zlepšovaním, vytváraním nových fór občianskej participácie a približovaním sa k občanom. Je na mieste predpokladať, že spolu s aktívnejšou účasťou a deliberáciou občanov bude rásť aj ich dôvera v inštitucionálny rámec. Vieme v čom je problém a aké riešenia máme na stole. Je tak najvyšší čas zasadzovať sa o ich implementáciu. Už včera bolo neskoro.