Sprievodca témou
Cieľom novej diskusie na platforme DemDis je zistenie a agregácia názorov ľudí na tému hraníc slobody prejavu a odpovede na otázku, či sú hoaxy problémom pre našu spoločnosť.
V tomto stručnom sprievodcovi sa dočítate, kde sa aktuálne nachádza verejná diskusia na túto tému a o akých riešenie sa dnes uvažuje. Tematický rámec sa orientuje na otázky hraníc slobody prejavu, primeranosti sankcií za ich prekročenie a či je dnešná diskusia schopná šíreniu hoaxov efektívne predchádzať.
Hoax je zámerne vytvorený podvod, vydávajúci sa za pravdu. V širšom význame môže znamenať aj falošnú správu, mystifikáciu, poplašnú správu, ale aj žart. Využiť hoax možno ale aj v propagande. [1]
Kde ležia hranice slobody prejavu?
S témou hoaxov sa bezprostredne spája otázka hraníc slobody prejavu. Prinajmenšom od čias Veľkej Francúzskej revolúcie bol verejne deklarovaný boj za ľudské práva a slobodu slova. Cieľom ochrany slobody prejavu je zabezpečenie plurality názorov, ktorá by zvýšila pravdepodobnosť nachádzania pravdy v slobodnej diskusii. Dnes sa však v dôsledku negatívnych vplyvov moderných technológií vyskytujú tendencie slobodu slova o čosi zúžiť.
Hodnota slobody prejavu je v DNA našej civilizácie. Len otvorenou diskusiou vieme poukazovať na individuálne, či kolektívne zlyhania. Voľným tokom informácií zvyšujeme našu schopnosť reagovať na budúce hrozby a vyvarovať sa chybám z minulosti.
No sloboda prejavu nie je absolútna a v konfrontácii s inými hodnotami musí niekedy o kúsok ustúpiť. Hodnoty ako napríklad ochrana života a zdravia, ľudská dôstojnosť, bezpečnosť štátu, či vzájomná súdržnosti môžu svojou dôležitosťou prevážiť pomyselné misky váh aj v prospech istej formy obmedzenia slobody prejavu.
„Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.”
Článok 26 Ústavy Slovenskej republiky
Každé obmedzenie slobody prejavu by malo byť starostlivo posudzované z hľadiska účelnosti a primeranosti. Tak, aby v konečnom dôsledku jeho zavedenie nenapáchalo viac škody ako úžitku.
Hranice prípustnosti prejavu však iste vieme identifikovať aj sami – organicky. Zrejme by sa nikomu nepáčilo, ak by niekto napríklad šíril naše intímne fotky alebo zdravotnú dokumentáciu na sociálnych sieťach.
Zatiaľčo v niektorých prípadoch sa hranice slobody prejavu javia jasné, v iných tomu tak byť nemusí. Mali by sme limitovať slobodu slova, ak niekto šíri napríklad informáciu, že rakovinu možno liečiť konopným olejom? Je prípustné, aby sme tolerovali strašenie správou, že vakcíny obsahujú nanočipy? A prečo by sme nemali postihovať niekoho kto napríklad tvrdí, že mandarínky sú fialové?
Vykreslenie pomyselných hraníc slobody prejavu a šírenia informácií je dôležitým predpokladom na rozumný výber nástrojov, ktorými následne budeme môcť zneužitiam slobody slova predchádzať, alebo ich aj sankcionovať. Odôvodňujú škody, ktoré hoaxy páchajú vyššiu mieru obmedzovania slobody prejavu? A mali by niesť väčšiu mieru zodpovednosti za svoj prejav mienkotvorné osobnosti (influenceri, politici, či verejní činitelia)?
Ako chrániť spoločnosť pred podvodnými informáciami?
Pri diskusii o nachádzaní nástrojov na efektívnu obranu proti hoaxom sa vynárajú dva hlavné prostriedky a to prevencia (napríklad vzdelávanie, mediálna gramotnosť, či diskusia) a represia (napríklad trestný postih, alebo zablokovanie užívateľa na platforme).
V tomto kontexte predpokladáme konsenzus na tom, že kľúčová je prevencia. Zvýšenie kvality vzdelávania a informačnej gramotnosti ľudí je prvým predpokladom na to, aby sme sami vedeli odhaľovať podvodné informácie od dôveryhodných informácií.
Domnievame sa však, že k názorovému štiepeniu spoločnosti dochádza pri otázke, či by sme mali pristúpiť aj k represívnejším opatreniam, ktoré by postihovali jednotlivcov. Efekt účinných preventívnych opatrení môže totiž prísť až o niekoľko rokov. Dôležitá otázka v momentálnej situácii však znie, nie je už neskoro na prevenciu?
Prečo represia?
Ministerstvo spravodlivosti koncom roku 2021 prišlo s návrhom na zavedenie nového trestného činu šírenia nepravdivých informácií (hoaxov).
Návrh nového trestného činu šírenia nepravdivej informácie:
„Kto vyrobí alebo rozširuje nepravdivú informáciu, ktorá je spôsobilá vyvolať nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva nejakého miesta, ohroziť životy alebo zdravie ľudí alebo ovplyvniť obyvateľstvo pri jeho rozhodovaní o závažných otázkach celospoločenského významu alebo sa dopustí iného obdobného konania slovne alebo písomne, prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby, zvukového záznamu, zvukovo – obrazového záznamu alebo iného záznamu, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.”
Podľa návrhu rezortu spravodlivosti je zmyslom nového trestného činu reagovať na čoraz väčšie množstvo úmyselne nepravdivých informácií, ktoré vznikajú najmä v súvislosti s pandémiou ochorenia COVID-19 a ktoré sú spôsobilé ohroziť životy a zdravie ľudí. Takýto trestný čin má pritom podľa ministerstva poskytnúť ochranu obyvateľstvu pred úmyselným šírením nepravdivých informácií.
Podľa hovorcu rezortu spravodlivosti Petra Bublu navrhovaná právna úprava vznikla v čase, kedy riešili zhoršujúce sa útoky na zdravotníkov, očkovacie centrá, či členov krízového štábu. „Nakoľko sme vedeli, že množstvo dezinformácií, bludov a nenávistných správ nie je podraditeľných pod súčasné znenie (trestného činu) šírenia poplašnej správy, pokúsili sme sa o právne podchytenie výroby a šírenia tzv. hoaxov, fakenews, či po slovensky bludov. Navrhovaná právna úprava je teda reakcia na fakt, že internet si už s hoaxmi a bludmi, zdá sa, neporadí.”
Trestný čin šírenia poplašnej správy
„Kto úmyselne spôsobí nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva nejakého miesta tým, že rozširuje poplašnú správu, ktorá je nepravdivá, alebo sa dopustí iného obdobného konania spôsobilého vyvolať také nebezpečenstvo, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.”
Ako vysvetľuje ministerstvo, demokracia sa musí brániť aj pri hraniciach slobody prejavu, aby sme tu demokraciu naozaj aj mali. „Nemyslíme si, že moderná demokratická spoločnosť by mala byť taká, v ktorej sa šíria masovo nepravdy, ktoré sú kľúčové pre ľudí v čase, keď sa rozhodujú o svojich životoch alebo zdraví. Nehovoríme pritom o nejednoznačných informáciách. Hovoríme o jasne overiteľných nepravdivých informáciách, ktoré niekto úmyselne vyrába a šíri a ktoré sú spôsobilé ohroziť životy a zdravie ľudí.”
Aké sú argumenty proti?
Viacerí novinári aj odborníci dlhodobo volali po tom, aby štát vykonal ráznejší krok proti šíreniu hoaxov a dezinformácií. Po zverejnení návrhu ministerstva sa opätovne otvára diskusia o tom, či takýto krok nie je príliš prísny, a či v konečnom dôsledku nenapácha viac škody ako úžitku.
Proti navrhovanej novele sa postavil napríklad aj politický analytik Eduard Chmelár. „Z praktického i filozofického hľadiska si neviem predstaviť, na základe čoho budú súdy tento trestný čin posudzovať. Základný rozdiel medzi klamstvom a omylom totiž spočíva v tom, že lož predpokladá zámer. Dokázať pri šírení názorov zlý úmysel sa už približuje k honbe na čarodejnice.” [2]
Špeciálny prokurátor Daniel Lipšic sa taktiež vyjadril proti takémuto postupu. Podľa neho „správny nástroj proti nepravdám nie je menej diskusie a jej zakazovanie, ale viac diskusie. Je treba, aby oprávnené inštitúcie alebo autority komunikovali a odhaľovali nepravdivé informácie, ktoré sú často s hoaxami spojené.“[3]
Novinár Filip Struhárik vidí ako jeden z problémov široké vymedzenie dezinformácií v trestnom čine, ktoré môže spôsobovať problém pre verejnú debatu. Uvádza tiež, že „pokusy trestať šírenie dezinformácií sa objavujú stále častejšie. Len v rámci Európy boli podobné zákony prijaté alebo predstavené napríklad v Grécku, Maďarsku, Poľsku, Rusku či Taliansku.“ [4] Práve v Maďarsku bolo zavedenie trestného činu šírenia dezinformácií ostro kritizované ako priestor pre štátnu cenzúru.
Kritika trestnoprávneho postihu za úmyselné šírenie nepravdivých informácií tak reflektuje na idey klasického liberalizmu, ktorý sa zdráha intenzívnych zásahov štátu do spoločenskej diskusie – voľného trhu myšlienok. Jedným z najvýznamnejších predstaviteľov tohto myšlienkového prúdu bol anglický filozof z 19. storočia John Stuart Mill, podľa ktorého sa pravda rodí v konfrontácii s lžou v slobodnej diskusii. Štát by preto nemal zasahovať do diskusie, pretože tým by si nárokoval na pravdu, čo sa z historického hľadiska viac krát ukázalo byť fatálnou chybou spoločností.
Na druhej stane podľa niektorých tento sa takýto prístup volí už pridlho a presadzovanie neregulovaného trhu myšlienok sa ukazuje ako nie celkom vhodná stratégia boja proti hoaxom.
Diskusné príspevky ďalších osobností k téme trestného postihu za úmyselné šírenie nepravdivej informácie si môžete prečítať napríklad v ankete Denníka N, alebo denníka Postoj.
Aký trest je spravodlivý?
S otázkou prípadného postihu jednotlivcov za úmyselné šírenie podvodných informácií je bezprostredne spojená otázka primeraného a spravodlivého trestu.
Trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.”
§ 34 Trestného zákona
Rezort spravodlivosti v tomto kontexte navrhuje trest odňatia slobody na jeden až päť rokov. V diskusii sa však hovorí aj o alternatívnych postihoch ako napríklad:
- pokuta,
- verejné ospravedlnenie s povinnosťou uviesť opravu nepravdivých tvrdení,
- trest povinnej práce,
- povinnosť absolvovania vzdelávacieho kurzu,
- vymazanie príspevku,
- dočasné alebo trvalé zablokovanie uživateľa na platformách, kde hoaxy zdieľa.
Ak má sloboda prejavu svoje hranice mali by sme trestať jednotlivcov za ich zneužívanie? Ak áno, aký trest je primeraný a spravodlivý?
Je dnešná diskusia slobodná?
„Všeobecné dobro možno chápať ako výsledok férového a racionálneho procesu deliberácie, teda rozpravy, v ktorej má každý možnosť vyjadriť sa, v ktorej sa ľudia navzájom počúvajú a v ktorej sa rozhodnutie prijíma iba na základe racionálnych argumentov…Pravda a dobro sú výsledkom rozumnej komunikácie s ostatnými ľuďmi.”
– Peter Colotka, Marek Káčer a Lucia Berdisová, Právna filozofia dvadsiateho storočia, s. 191.
Na rozoznanie pravdivej informácie od tej nepravdivej je v prvom rade potrebná slobodná diskusia. No spoločenské diskusie dnes prebiehajú predovšetkým na sociálnych sieťach.
Umožňujú v súčasnosti platformy férovú a slobodnú diskusiu? Sú sociálne siete priestorom na efektívnu výmenu názorov? A ak nie, ako spoločne dosiahneme, aby takýmto priestorom boli?
Hľadanie odpovedí na tieto otázky je druhou tematickou rovinou diskusie o hoaxoch. V debatách sa často vyskytujú názory, že sociálne siete sú len zrkadlom spoločnosti a ich zvýšenou reguláciou nič nedosiahneme. Na strane druhej viacerí poukazujú na to, že algoritmy sociálnych sietí preferujú zobrazovanie výbušných a emocionálne nabitých správ pred vedecky presnými informáciami, či konštruktívnymi diskusnými príspevkami. Inými slovami – hoaxy a dezinformácie majú spravidla vždy väčší dosah ako správy, ktoré ich vyvracajú.
Prehľad najrozšírenejších hoaxov nájdete napríklad v Správe policajného zboru o dezinformáciách v roku 2021.
Nedávny prieskum agentúry 2muse ukazuje, že väčšina spoločnosti sa prikláňa skôr k názorovému prúdu, že sociálne siete podporujú šírenie hoaxov. Až 68 percent opýtaných si myslí, že sociálne siete zhoršili pandemickú situáciu na Slovensku. Väčšina si želá prísnejšiu reguláciu online platforiem a zrušenie anonymity na sociálnych sieťach. 8 z 10 ľudí si myslí, že Facebook by mal odstraňovať alebo znižovať viditeľnosť falošných správ a nepravdivého obsahu.
Jedným z nástrojov boja proti hoaxom tak môže byť i prísnejšia regulácia sociálnych sietí zo strany Európskej únie, keďže na národnej úrovni na túto oblasť nemáme príliš veľký vplyv. Posun v diskusii na túto tému priniesol Akt o digitálnych službách (Digital Services Act – DSA), ktorý začiatkom roka 2022 schválil Európsky parlament.
Novinár Filip Struhárik v článku identifikuje hlavné zmeny legislatívy, ktoré sa zameriavajú na nelegálny obsah, cielené reklamy, či zvýšenú ochranu osobných údajov.
Diskusné príspevky k téme Aktu o digitálnych službách od Andreja Školkaya – analytika médií a komunikácie – a od analytika Róberta Chovanculiaka z INESS-u nájdete v polemike denníka Pravda.
Aký máte názor vy?
Všetci zrejme chceme žiť v tolerantnej spoločnosti. No pokým sa nepokúsime spoločne vykresliť hranice prípustného, cesta k porozumeniu a predchádzaniu negatívnych javov v spoločnosti bude zbytočne náročná.
Zapojte sa do aktuálnej diskusie, vyjadrite svoj názor na vec a pokúsme sa spoločne nájsť riešenia.
Ďakujeme
tím DemDis
