Nahliadnite pod povrch prípravy diskusie na tému „Prečo (ne)podporujeme Ukrajinu?“. Autorka blogu Tereza Richtáriková je kurátorkou diskusie a doktorandkou na Historickom ústave Masarykovej univerzity v Brne.
Takto pred rokom sme sa budili do kalného februárového rána a neveriaco zazerali na obrazovky telefónov. Po týždňoch uisťovania zo strany Ruska, že sa nechystá na Ukrajinu zaútočiť, ruské vojská prekročili ukrajinské hranice a valili sa od severu na Kyjev. V správach zneli reportáže o kilometrových radoch na hraničných prechodoch, Vyšné Nemecké sa na Slovensku stalo pojmom.
V spoločnosti, samozrejme, vojna u suseda vyvolala pohyb. Niektorí si oprášili skúsenosti z prvej vlny covidu, organizovali materiálnu pomoc Ukrajine i asistenciu utečencom. Z európskej debaty o reakcii na agresiu a o sankciách na ruský tovar vyplynuli miestne otázky – čo to znamená pre nás, krajinu do veľkej miery závislú od ruského plynu? Čo pre nás, krajinu s piatimi miliónmi obyvateľov, znamená utečenecká vlna z krajiny so štyridsiatimi? Kde sa Rusi zastavia? Koľko by vydržala naša armáda?
Mnohé otázky uplynulý rok vyriešil alebo uvrhol do zabudnutia, mnohé nie. Oficiálna štátna politika od prvého dňa ruskej invázie na Ukrajinu stojí na strane Ukrajiny. Slovensko poskytlo susedovi okrem mimoriadneho azylu pre obyvateľov humanitárnu aj vojenskú pomoc, napríklad vo forme systému protivzdušnej obrany S300. Zahraničná politika postupuje v zhode so spojencami z NATO a s ostatnými členmi východného krídla Európskej únie – Slovensko vyhostilo veľkú časť ruských diplomatov, ktorí u nás pôsobili, parlament odhlasoval zaradenie Ruska na zoznam teroristických krajín. Už v lete sme sa spolu so susedmi ocitli na ruskom zozname nepriateľských krajín.
Postoj spoločnosti však zďaleka nie je taký jednoznačný, ako by sa z politických prejavov mohlo zdať. Mnoho z nás je za najskoršie možné ukončenie vojny, nech to stojí, čo to stojí, niektorí sú presvedčení, že Rusko malo na inváziu na Ukrajinu dobrý dôvod, niektorí sú naopak za podporu ukrajinského boja všetkými prostriedkami. Mnohí sa (oprávnene?) pýtajú, čo podpora Ukrajiny stojí nás, a či si to môžeme dovoliť.
Ako sa teda formuje náš názor na vojnu, ktorá už rok zúri v susednej krajine? Za čo by sme my sami boli ochotní bojovať, a proti komu? Čo je to zmysluplný boj, a za akých okolností sme ho ochotní podporovať?
Vojna u susedov nepochybne predstavuje po covide ďalšiu spoločenskú výzvu, ktorú sme nečakali. Európsky mier je v uplynulom storočí draho zaplatený luxus, a väčšina z nás si želá jeho zachovanie.
Sú nám blízke hodnoty ako bezpečie od vojny i od chudoby, spravodlivosť, dôvera, blahobyt. Chceme pre seba pokojný život, nechceme posielať deti do boja. Ako to dosiahnuť vo svete, ktorý sa napriek našim želaniam a plánom zvrhol do vojny? Je v záujme mieru nutné ustúpiť Rusku? Alebo s ním práve pre to, aby sa agresia neopakovala, musíme bojovať, a môžeme byť radi, že to ide len dodávkami zbraní, generátorov, ponožiek a konzerv?
Sami nechceme vstupovať do konfliktu – väčšina z nás nemá záujem rukovať, odkladať svoj civilný život, riskovať smrť, zmrzačenie, stratu najbližších. Našťastie nemusíme – v tejto vojne bojujú Ukrajinci, nie my. Za akých okolností sme ich ochotní podporovať?
Sme vôbec schopní sa pozrieť rovno do očí možnosti, že by sme to mohli byť my?
